streda 10. novembra 2010

Šťava života alebo ako sa stať osvieteným

Či s tým budete súhlasiť alebo nie, spôsob akým žijeme náš život je len neustály boj. Aj keď si mnohí z nás určite myslíme, že nemáme žiadnych nepriateľov alebo nedorozumenia, aj tak neustále bojujeme s Existenciou. 

Všetci neuvedomelí ľudia sa cítia oddelení od Existencie. Cítime, že preto, že máme individuálne telo a individuálnu myseľ a svoju vlastnú zbierku názorov a svoju individuálnu osobnosť, preto predsa musíme byť oddelení od každého a všetkého. Toto je Maya – ilúzia našej mysle. Tým, že sa cítime oddelení od Existencie, sme egoistickí. 

Pochopte zopár právd o egu. Naše ego neustále funguje na báze strachu a lakomosti, chamtivosti. Pochopte, že tým, že sa cítime byť separátni, oddelení od všetkého a od všetkých, tak prirodzene cítime neustály vedomý alebo podvedomý strach, že nebudeme mať pre seba dosť a máme v sebe silnú lakomosť mať pre seba samých viac. Viac čohokoľvek - istoty, úspechu, lásky, pozornosti, obľúbenosti, slávy, peňazí... viac všetkého. To je ego. Cítime neustálu chamtivosť mať viac dobrých vecí a máme strach z toho, že ich ak ich aj získame, tak ich môžeme stratiť. Máme strach z neistoty, ktorú prináša budúcnosť a sme lakomí na to, čo sme si nadobudli v našej “zlatej minulosti".

Pravda je však taká, že my nie sme oddelení. Všetci sme jedna energia, sme zložení z tej istej látky a pochádzame z toho istého zdroja. Dôvod, prečo sme nabrali ľudské telo a myseľ a narodili sme sa na planéte Zem je ten, aby sme si uvedomili túto pravdu o tom že všetci sme Jedno. V čom nám neustále bráni naše ego. Tí uvedomelí sú osvietení. Seba-uvedomenie je osvietenie.           
            
Predtým, ako si uvedomíme pravdu o vesmíre a dôvod pre našu existenciu, cítime sa oddelení. Myslíme si, že všetka radosť a potešenie v živote sú mimo nás. Myslíme si, že naše zmysly a radovánky života sú zdrojom nášho šťastia. Netušíme, že naša radosť a šťastie pochádzajú z nášho vnútra, neustále ich hľadáme niekde vonku. Preto so strachom a lakomosťou, ktoré sú našou pohonnou hmotou neustále hromadíme viac a viac vecí, ľudí a situácií, o ktorých si myslíme, že nám prinášajú radosť.V skutočnosti aj keď prežívame radosť a šťastie, aj tak neustále bojujeme. O viac.

Toto je ako to v skutočnosti funguje:
My sami sme zdrojom nekonečnej radosti, potešenia, šťastia a blaženosti. V našom vnútri máme všetkú radosť sveta. Je nekonečná a nevyčerpateľná. Ale kvôli ilúzii mysle, čím je Maya, sme donútení veriť, že pocit blaženosti je mimo nás, je vonku, mimo nás samých. Takže s týmto presvedčením podvedome premietame malú časť našej vnútornej blažnosti na veci, ľudí a situácie mimo nás, ktoré sú v našom vonkajšom svete, a potom sa snažíme z nich túto blaženosť vyžmýkať. Pochopte, my sami vezmeme kúsok našej nevyčerpateľnej radosti, ktorú máme v našom vnútri a v našej mysli ju premiestnime na ľudí, objekty a situácie, tým začneme veriť, že oni sú tým zdrojom, a potom sa túto radosť snažíme z nich vyžmýkať, a samozrejme, nikdy jej nemáme dosť, lebo v porovnaní s oceánom blaženosti je toto len malá kvapka, ktorá nedokáže uhasiť náš smäd. Tu sa teda rodí ten strach a chamtivosť. Kto si uchmate z ktorej veci alebo človeka viac. 

Pozrite sa na to s triezvimi očami – nie je to absurdné? Veď my žijeme v začarovanom kruhu, ktorému nie je koniec! V našom vnútri máme oceán, ale napriek tomu neustále bojujeme o to, aby sme získali viac z niečoho, čomu sme len my sami pripísali úlohu zdroja šťastia.....        

Keď dáte psovi kosť, ten začne do nej od samej radosti tak intenzívne hrýzť, že mu až začnú krvácať ďasná. V tom momente pocíti sladkú chuť krvi a intenzívne naplnenie, že našiel zdroj neuveriteľnej slasti. Preto začne hrýzť a žuť silnejšie a intenzívnejšie, aby z tej kosti vycucal čo najviac krvi. Ale tento pes nechápe, že tá krv je jeho vlastná. Tá kosť nie je zdrojom tej sladkej chuti krvi. Je to jeho vlastná krv, ktorú cíti a pochádza z jeho vlastnej rany. Ale ilúzia Maya, mu nedovolí pochopiť túto jednoduchú skutočnosť. 

My sa smejeme nad hlúposťou, s akou pses cucá svoju vlastnú krv, ale pritom my robíme presne to isté. My len cucáme krv z iných, aby sme z nich vyžmýkali kúsok toho, čoho sami máme oceán v našom vnútri.

Áno, aj tá najúžasnejšia milostná aféra je len boj s Existenciou. Dokonca aj lahodnosť s akou pijeme našu obľúbenú kávu je len bojom s Existenciou. Zo všetkého, čo si užívame sa podvedome snažíme len vyžmýkať čo najviac radosti. Aj naša láska k Majstrovi, k nášmu Guru je len bojom ním samým. Máme v sebe skrytú násilnosť, ktorú veľmi dobre maskujeme a neuvedomujeme si ju. Je to preto, pretože kým sa nezbavíme nášho ega tak fungujeme na báze strachu a chamtivosti. Naše ego nám však NIKDY nedovolí uveriť týmto vyššie uvedeným tvrdeniam. Naše ego urobí všetko možné aj nemožné, len aby nás udržalo v tejto ilúzii, ktorú voláme Maya. Toto je tá neuveriteľná (negatívna) moc ega.        
      
Naše ego je naším najväčším nepriateľom. Naše ego nás núti vraciať sa na planétu Zem znova a znova a trpieť kvôli tejto ilúzii Maya. Je to naše ego, ktoré nám stojí v ceste seba-uvedomenia, na ceste vnútorného prebudenia. Ego je jediná vec, ktorá je hodná toho aby sme sa jej zbavili. 

Byť si vedomí svojich činov a myšlienok a vďaka pomoci osvieteného Guru sa dokážeme zbaviť nášho ega. Meditácia je cesta ku zvýšenému vedomiu a Guru je cesta k oslobodeniu sa od ilúzie, ktorou je Maya. Majster je ten, ktorý si dá záležať na tom, aby naše ego dostalo poriadny výprask. Ale čím viac naše ego trpí, tým slobodnejšími sa stávame. Nie je to vlastne bolesť, je to len pomalé odumieranie nášho ega, čo nás tak veľmi bolí. Oslavujte túto bolesť.

Potom život dostane tú správnu šťavu. Život bude ako nektár. Pretože potom si uvedomíme, že sme jedno s Existenciou.   

Ma Nithya Vibhooti 
na základe učenia Swami Paramahamsa Nithyananda

streda 3. novembra 2010

Sympatia a Empatia


V dennom živote sa neustále vkladáme do kože iných. Keď vidíme niekoho nešťastie alebo utrpenie tak sa automaticky vložíme do ich situácie ako by to bola naša vlastná. Dokonca prežívame aj ich pocity tak autenticky,  ako by boli naše vlastné. Hovoríme si:  „Keby sa toto stalo mne, čo by som robil?“ Častokrát zotrvávame v pocitoch traumy, ktorá nie je vôbec naša celé hodiny, dni, mesiace....

Pochopte, že tým že sa obúvame do kože iných si v sebe vytvárame silné engramy, silné spoločenské podmieňovanie. Tieto engramy a podmieňovanie v nás zanechávajú rovnako silné stopy ako keby sme týmito skúsenosťami sami prešli.  

Možno si poviete: „Čo je zlé na tom mať súcit s inými?“ Pochopte, že súcit, sympatia ľuďom vôbec nepomáha, keď sympatizujeme s inými počas ich utrpenia, tým ich len utvrdzujeme v tom, v akej mizernej situácii sú a sťahujeme nie len ich, ale aj sami seba viac a viac na dno a do sebaľutovania. Človek v ťažkej situácii nepotrebuje náš súcit, ale našu schopnosť pomôcť mu akceptovať jeho súčastnú situáciu a nájsť riešenie ako sa pohnúť ďalej.  To je empatia. Empatia je inteligencia akceptovať realitu takú aká je a schopnosť nájsť riešenie, ako sa z tejto situácie pohnúť ďalej.

Vyhýbajte sa týmto dvom veciam – prežívať utrpenie iných ako by bolo naše vlastné a uchovávať sie tieto pocity v našom vnútri na akúkoľvek krátku dobu. Nemajte pocit viny, keď netrpíte s inými. Na svete nie sme preto aby sme trpeli s inými, ale preto, aby sme im pomohli dostať sa z ich utrpenia. 

Preto sa ustáľte sa vo svoje vlastnej realite, žite svoju vlastnú skutočnú realitu a nemíňajte svoju pozitívnu energiu na utrpenie, keď ju môžete využiť na hľadanie inteligentného riešenia. Neprežívajte traumu iných vo svojom vnútri ako vašu vlastnú, vyhnete sa tak zbytočným energetickým blokom vo vašich čakrách. Vedome sa vyhýbajte vytváraniu negatívnych engramov a spoločenského podmieňovania.  

Usídlite sa v sebe samom, vo svojej realite a konajte z empatie, nie so sympatie. 

Sri Paramahamsa Nithyananda